Gruzínsko – Azerbajdžan – Arménsko a Náhorný Karabach 2018. Časť 4. – cieľ cesty: Náhorný Karabach
Miloš Majko 21. 06. 2018 23:34:57 https://www.naexpediciu.sk
Sme na zaujímavej a na presuny mimoriadne náročnej ceste po Kaukaze. Tentokrát sme si dali ako cieľ návštevu azerbajdžanského hlavného mesta Baku, ležiaceho pri Kaspickom mori cestou autobusom k Červenému mostu sme sme si potvrdili domnienku, že nie celý Azerbajdžan je vybudovaný na úrovni hlavného mesta, navštívili sme hlavné mesto Gruzínska Tbilisi a zatiaľ na jednu noc hlavné mesto Arménska Jerevan. Prežili sme defekt na taxíku v miestach vzdialených pár desiatok metrov od azerbajdžanských hraníc na ceste, ktorú Arménci chcú mať z dôvodu hrozby ozbrojeného konfliktu vždy čo najskôr za sebou.
Po ceste z Jerevanu do Náhorného Karabachu Լեռնային Ղարաբաղի Հանրապետություն (Lernajin Gharabagh Hanrapetuťjun – Republika Náhorný Karabach rusky: Нагорный Карабах a Azerbajdžansky Dağlıq Qarabağ, čo doslova značí horská čierna záhrada – takpovediac hlavného cieľa tejto expedície sme videli Ararat a v rozheganej maršrutke sme počas asi 8 hodinovej cesty prešli cez stovky zákrut, niekoľko stometrových prevýšení až sme dorazili na hranice Arménska s Náhorným Karabachom, teda krajinou, kvôli ktorej je Azerbajdžan s Arménskom už asi štvrťstoročie v reálnom vojnovom konflikte.
Po kontrole dokladov opúšťame hranice a už po území Náhorného Karabachu pokračujeme do hlavného mesta Stepanakertu Ստեփանակերտ – Step῾anakert, azerb. Xankəndi. Nezlepšili sa ani cesty, neubudlo ani zákrut a prevýšení. Máme pocit, že ešte chvíľu a maršrutku ovraciame.
Príchod do hlavného mesta Stepanakertu oznamuje tank odstavený ako inak – na kopci pred vstupom do mesta. Maršrutka zastavuje v jednom z prvých autoservisov a vodič mechanikovi vykladá automobilovú súčiastku, na ktorú už určite netrpezlivo čaká zákazník. Predsa len logisticky ide o najjednoduchšie a najrýchlejšie prepravenie tovaru z Arménska do tejto v horách „Bohom zabudnutej“ krajiny.
Vchádzame do Stepanakertu a netušíme o aké mesto ide a čo nás v ňom čaká. Už prvá ulica a prvý kruhový objazd však naznačujú, že ide o úplne bežné mesto krajiny postsocialistického Sovietskeho zväzu (ZSSR). Klasické bytovky v centre mesta, na cestách od najmodernejších áut až po najstaršie žiguláky a priamo v kruhovom objazde odstavené rozblikané policajné auto s dvomi policajtami dávajúcimi pocit bezpečia.
Vystupujeme na mestskej autobusovej stanici v Stepanakerte. Je lokalizovaná v centre mesta no úrovňou zodpovedá vyťaženosti a dobe, kedy bola odstavená.
Hneď po vystúpení nás oslovuje mladý muž, ponúkajúci nám ubytovanie. Vychvaľuje ho tak, že sa rozhodneme nechať na miesto odviesť a ubytovanie si pozrieť osobne. Ide o hotel, ktorý sa však na hotel ani nepodobá. Jeho časť je situovaná v pivnici a všetky priestory sú zariadené nábytkom pripomínajúcim ten, ktorý u nás koncom minulého storočia naši ľudia povyhadzovali a smetisko alebo zberný dvor.
Rozhodli sme sa ešte využiť jednu ponuku pozrieť sa na hostel, keďže sa mladík v snahe zarobiť zopár drobných tak ľahko nevzdáva. Aj ten však zdvorilo odmietame, s tým, že dobrodruhovia síce sme – svedčí o tom už destinácia, kde sa v danom momente nachádzame, no nie až taký veľký, aby sme sa ubytovali v zatuchnutom a vlhkom priestore podľa nás nevyhovujúcom ani pre sklad tovaru nie to ešte na ubytovanie.
Nachádzame sa však v pomerne starej časti mesta a tak sme si istí, že sa ubytujeme v hoteli v jeho centre. Mladík nás vezie späť na autobusku a my vchádzame do prvého normálneho hotela, ktorý vidíme. Dávame si kávu a ďalšie občerstvenie v jedálni o kapacite asi 150 ľudí. Obsluha sediaca pri stole sa evidentne potešila našej návšteve a my z ich vzájomnej komunikácie tušíme, že sme v ten deň prvými zákazníkmi. Keďže hneď vo vedľajšej budove je ďalší hotel, po preverení úrovne sa rozhodujeme ubytovať v ňom. Je situovaný presne oproti Ministerstvu financií a od centra mesta je vzdialený asi 100 m. To nám samozrejme vyhovuje.
Ubytovávame sa a hneď odchádzame do centra mesta. V prvom kníhkupectve kupujeme mapy Náhorného Karabachu, štátnu vlajku a držiac v rukách veľkú zástavu sa fotografujeme. Predavač je našim záujmom o Karabach potešený, aj keď ho evidentne nechápe. Faktom však zostáva, že sme boli najlepšími zákazníkmi minimálne v tento deň.
Hladní ako vlci slintáme idúc okolo rýchlych občerstvení. Vyberáme najlepšie vyzerajúci priestor a objednávame si pečené kurence s bohatou prílohou.
Sú urobené naozaj mimoriadne kvalitne. Cítiť, že nepatria medzi tie, ktoré sú z veľkochovov dovážané do našich nákupných sietí. Na hotel si kupujeme pivá, na fotografii č. 45 vidieť moje – stredné. Pil som ho dva dni.
Ráno cez poodhrnuté závesy fotografujeme ministerstvo, oproti ktorému bývame, po východe von z hotela panorámu okolitých hôr a hneď sa vyberáme na prehliadku mesta.
Hlavná ulica Stepanakertu je široká a kompletne celú ju priebežne rekonštruujú.
Nachádzajú sa na nej ministerstvá a iné vládne budovy. Snažíme sa nájsť ministerstvo, na ktorom sa musíme prihlásiť a kde dostaneme víza.
Najskôr navštevujeme budovu, kam nás odporučili. Prekvapení policajti v uniformách nás uvedú do kancelárie a dávajú nám vypĺňať nejaké tlačivá. Našťastie sa situácia veľmi rýchlo vyjasňuje s ospravedlnením nás nasmerovávajú do inej budovy, v ktorej sa nachádza predmetné pracovisko na udeľovanie víz. Hneď sa mi zdali divné odmerané pohľady policajtov – doteraz netušíme k čomu slúžili predmetné tlačivá a čo toto policajné oddelenie vôbec riešilo.
Po pár minútach končíme v správnej budove a pred pracovníkom, ktorý vie na čo sme prišli. Na fotografiách od č.72 – 77 nájdete vchod do budovy nachádzajúcej sa podľa domácich „pri moste“.
Udelenie víz do Náhorného Karabachu je v podstate formálnou záležitosťou. Pracovníkovi ministerstva odovzdáte cestovné pasy. Počkáte 10-15 minút a pripravené nájdete potvrdenie na zaplatenie poplatku za víza, vrátane samolepiek, ktoré si môžete, ale aj nemusíte do cestovných dokladov nalepiť. Pracovníci ministerstva vedia, že víza republiky Náhorný Karabach nalepené v cestovnom pase jednoznačne budú vážnym problémom pri návšteve nielen Azerbajdžanu. Víza si preto lepím do cestovného pasu, ktorého platnosť mi končí budúci rok. Spolu s niekoľkými Izraelskými tento pas robia prakticky na cestovanie do veľkého počtu krajín sveta nepoužiteľným. Za vydanie vstupných víz do Náhorného Karabachu – (aj keď v tomto prípade sa jedná o víza výstupné) zároveň s vízami dostávate totiž potvrdenie, ktoré musíte odovzdať na štátnej hranici do Arménska pri opúšťaní krajiny, zaplatíte asi 5 Eur na osobu.
Pokračujeme v prehliadke hlavnej ulice hlavného mesta tejto republiky na Kaukaze. Opätovne s určitým smútkom nemôžem nenapísať pravdu. Tá je totiž krutá aj pre hlavné mesto Slovenska Bratislavu. Rovnako ako v iných pre našinca „zaostalých“ až rozvojových krajín bývalého východného bloku“ aj tu dochádza k mimoriadne výraznému pokroku oproti nám. Ulice v Náhornom Karabachu sú rekonštruované kvalitne, na chodníky o šírke aj piatich či ôsmich metrov a dĺžke stoviek metrov je používaná kvalitná zámková dlažba s perfektne osadenými obrubníkmi a nájazdami pre invalidov.
Jednoducho sa máme čo učiť…
Niektoré chodníky sú dokonca vydláždené kvalitnou exteriérovou dlažbou, ktorú u nás na verejných priestranstvách takmer nevidieť. Aj tu je pokládka dlažby vykonávaná kvalitne a veľké plochy sú napriek vystaveniu extrémnym vplyvom počasia v dobrom stave a rovné aj po dlhšom období.
Je na škodu našich detí, že ich rodičia sa dnes v rozvinutej krajine v srdci Európy uspokoja s vylievaním asfaltu veľakrát bez obrubníkov v centre našich miest mnohokrát aj na promenádach, ktoré by pri kvalitnej práci s použitím kvalitných materiálov mohli byť reprezentačnými. Aj tu sa žiaľ dnes už máme čo učiť. (napr. fotografie č.81-91)
V centre mesta sa nachádza kvalitný informačný systém, kde názvy ulíc sú písané ako arménsky tak latinkou. Bezpečnostné vizuály priechodov pre chodcov nájdete aj v krajine, kde by priemerný našinec očakával, že ľudia nepoznajú splachovací záchod.
Ak chcete vidieť ako vyzerá upravené námestie s parčíkom, môžete si pozrieť fotografie č. 103-121. Zaujímavé, že na verejných priestranstvách absentujú odpadky, grafity a iné prejavy nekultúrnosti a debilizmu detí a mladých ľudí vychovávaných ulicou a nie rozumnými a zodpovednými rodičmi.
Zastavujeme sa pred ďalšou štátnou budovou v malom stánku, ktorý slúži ako informačné centrum Stepanakertu a republiky Náhorný Karabach.
Slečna je potešená z ďalších turistov, veľmi ochotne nás zásobuje propagačnými materiálmi, mapami, vysvetľuje nám, čo všetko je možné v tejto krajine vidieť a na záver sa podpisujeme do pamätnej knihy. Iní budeme hlavne samolepkou, ktorú v knihe zanechávame nalepenú.
Pokračujeme v prehliadke mesta a hľadaní múzea na pamiatku bojov o nezávislosť Náhorného Karabachu. Múzeum nachádzame pomerne zastrčené medzi budovami. Ide o skvost medzi múzeami, budovaný matkami vojakov, ktorí vo vojne padli.
Jedna z nich nás sprevádza a keď vidí, že máme nejaké vedomosti a záujem o históriu Karabachu, venuje sa nám vysoko nadštandardne a podrobne.
Ukazuje nám aj pracovňu s archívom, v ktorej končíme pri poháriku asi 70% domáceho páleného. Pýta sa, či si dáme po ďalšom štamperlíku a po mojom zdvorilom poďakovaní uznanlivo kýve hlavou s poznámkou, že ide o „alkohol pre rozvážnych ľudí“.
Samozrejme aj v múzeu sa podpisujeme do pamätnej knihy, šéfka múzea nás fotografuje a náš zápis vrátane fotografie skončí v ďalšej z pamätných kníh, ktoré pravidelne múzeum vydáva.
Vedúca múzea je spokojná rovnako ako my a pri odchode ku mne pristupuje s pozvánkou na opätovnú návštevu Karabachu s mojim synom, ktorý so mnou veľmi pravidelne cestuje. Samozrejme návštevu som sľúbil a verím, že sľub v dohľadnej dobe aj dodržíme
Vraciame sa smerom do centra mesta a ja fotografujem semafory s displejom ukazujúcim ako dlho potrvá červená či zelená na semafore.
Ide o vychytávku, ktorá sa k nám žiaľ ešte nedostala.
V jednom z obchodov, kde zháňame magnetky Náhorného Karabachu a Stepanakertu pod sklom medzi papierovými peniazmi z viacerých krajín sveta nachádzame aj 10 korún Československej socialistickej republiky.
Papiernictvo je veľmi dobre vybavené vlajkami a upomienkovými predmetmi, no rezervy v kvalite a výbere magnetiek by mali čo najrýchlejšie odstrániť.
Na spiatočnej ceste sa zastavujeme na centrálnej pošte, z ktorej posielame pozdravy výnimočne klasicky pohľadnicami, so zalepenými známkami a to nielen domov, ale aj jednému zberateľovi do Prahy a ja aj synovi Denisovi do školy.
Od pošty si beriem taxík k symbolu Náhorného Karabachu, nachádzajúceho sa za mestom, Taxikár počas nášho fotografovania sa pri monumente babky a dedka využíva čas na dotankovanie plynu
a následne nás vezie na začiatok mesta Stepanakert, kde nám vyhotovuje dokonca spoločnú fotografiu pri tabuli označujúcej začiatok mesta.
Neskorej popoludní využívame na prehliadku odľahlejších častí mesta, kde obdivujeme medzi činžiakmi na oceľových lanách povešanú sušiacu sa bielizeň.
Ide o dômyselne nainštalované laná medzi činžiakmi, ktoré využívajú byty, pri ktorých sú kladky upevnené vo fasáde činžiaka. Systém funguje tak, že gazdinka vypranú bielizeň vešia za sebou podsúvaním lana čím sa zabezpečí jeho maximálne využitie.
Rodiny sú dohodnuté ktorá kedy perie a tak lano spravidla slúži každý deň inému. Tak vznikajú naozaj veľmi zaujímavé fotografie ulíc medzi činžiakmi popretkávané uterákmi, obrusmi, tielkami, ponožkami, trenkami, nohavicami visiacimi v priestore.
Podľa stavu ciest a fasády evidentne ešte za socializmu vybudovaných bytoviek usudzujeme, že sme sa dostali do najchudobnejšej štvrte mesta. Ľudia tu bývajú skutočne v skromných pomeroch v časti mesta, kde sa nachádzajú zodpovedajú aj autá odstavené pred bytovkami. Ide hlavne o staré Žiguláky, Lady Niva a veľmi ojazdené autá západných značiek.
Za pozornosť stoja oceľové otočné držiaky a konštrukcie s plechovými nádobami pod oknami namontované na balkónoch a fasádach pod oknami a slúžia na grilovanie. Chcel by som vidieť reakciu susedov u nás a hlavne hasičov, keby sa niekto rozhodol tento v celku praktický nápad okopírovať a aplikovať ho na naše pomery montážou na polystyrénom zateplenú fasádu 12 poschodového činžiaka. 🙂
S Petrom sa usádzame v príjemnej kaviarni Bella Donna. Dávajúci kávu a colu sumarizujeme zážitky, nabíjame telefóny a pripravujeme cestovné lístky na maršrutku kúpené na ďalší deň, kedy hneď ráno odchádzame do arménskeho Jerevanu. V kaviarni sedíme s obsluhou po celý čas sami.
Vo večerných hodinách navštevujeme potraviny, kde debatujeme s predavačkami, ale aj dôstojníkom armády majúcim na starosti cesty do rizikovej bez vojenského doprovodu neprístupnej zóny susediacej s Azerbajdžanom.
Ráno nás prekvapuje počasie a mimoriadne dobrá viditeľnosť. Presúvame sa na autobusovú stanicu, odkiaľ má odchádzať maršrutka. POZOR !! Maršrutky zo Stepanakertu idúce do Jerevanu nestoja v areáli autobusovej stanice ale na hlavnej ulici pred stanicou.
Cesta zo Stepanakertu do Jerevanu maršrutkou stojí 4500 arménskych dramov. Táto čiastka je pre nás vzhľadom na prejdenú vzdialenosť v podstate zanedbateľná. Sledujúc teda napr. cenu cigariet (350-600 dramov) a cenu kávy v automate (100-250 dramov) si teda cestovateľ názor urobí sám.
Cesta maršrutkou do Jerevanu až taká pohodlhá ako opačná pred dvomi dňami nie je, nakoľko maršrutka je v podstatne zúfalejšom stave a je natoľko preplnená, že značnú časť cesty v nej sedí jedna babka dokonca v uličke na taburetke.
Aj pri opúšťaní Náhorného Karabachu stojíme na hraniciach. Tu odovzdávame potvrdenie o zakúpení víz do Náhorného Karabachu. Zdržanie na hraniciach je minimálne.
Maršrutka má prestávku po niekoľkých hodinách v jednom z motorestov umiestnenom pri hlavnej ceste, kde sa výborne najeme.
Následne pokračujeme opätovne okolo Araratu do Jerevanu.
Po príchode na autobusovú stanicu v Jerevane, opätovne meníme peniaze a následne sa taxíkom presúvame na ubytovanie.
V Jerevane plánujeme stráviť jednu – poslednú noc. Napriek tomu, že na ďalší deň v neskorých nočných hodinách odlietame z gruzínskeho Kutaisi do Budapešti, neriskujeme veľa, keď sa na cestu z arménskeho Jerevanu do gruzínskeho hlavného mesta Tbilisi vydáme až ráno. Túto trasu mám už prejdenú a preto viem odhadnúť dĺžku transportu, jeho náročnosť a s asi dvojhodinovou rezervou si trúfame stihnúť elektrický vlak z Tbilisi do Kutaisi a následne odlet z Kaukazu domov.
Ale o tom už v poslednej časti reportáže z našej ďalšej opätovnej návštevy bývalých postsocialistických krajín ZSSR.
– – –
Ďalšie stovky fotografií nájdete v galérii pod článkom.
Celý súbor reportáží z expedície Gruzínsko – Azerbajdžan – Arménsko – Náhorný Karabach nájdete tu: https://www.naexpediciu.sk/expedicia-nahorny-karabach-2018/
Ceny, časy odchodov vlakov a pod. sú aktuálne k termínu uverejneniu článku, resp. termínu vykonanej cesty, čo bolo koniec marca a začiatok apríla 2018.
Ak máte záujem o rady, pomoc s organizovaním cesty, či konzultáciami týkajúcimi sa cenovo zaujímavého cestovania do netradičných destinácií, neváhajte nás kontaktovat e-mailom na: chcemist@naexpediciu.sk, alebo telefonicky na 0907 277 777. Pri komunikácii e-mailom vždy uvádzajte na seba telefonickaý kontakt. Ďakujeme.
