V lete roku 2015 sme sa rozhodli netráviť dovolenku tradične pri mori v tradičných krajinách vyhľadávaných turistami, ale pri Čiernom mori na Ukrajine.
Už pred tým, som hlavné mesto Kyjev navštívila viac krát rovnako, ako Zakarpatskú Ukrajinu. Musím povedať, že som bola prekvapená z toho ako je Kyjev vybudovaný a aké služby a možnosti poskytuje pre turistov. Podstatne odlišné a lepšie od Bratislavy.
Do známeho ukrajinského mesta Odesa ležiaceho na pobreží Čierneho mora sme cestovali v lete. Cesta vlakom bola netradičná a samotná bola pre nás zážitkom. No to, čo som aj so synom neskôr zažila v Odese by ma ani vo sne nenapadlo.
Jedno skoré ráno sme s manželom išli pozrieť „socializmus“ do vedľajšieho Podnesterska a to autobusom zhruba o piatej ráno. Na autobusovej stanici v Odese, manžel išiel hľadať správny autobus a ja som so synom čakala na lavičke na nástupišti. Na autobusovú stanicu prišli desiatky vojakov, ktorých som aj v Kyjeve cestovať videla pravidelne. No nič mi to nehovorilo, nakoľko kontakt s nimi bol len vizuálny. Vnímala som ich len ako bežných cestujúcich a vojnu na Ukrajine som vnímala tak, ako dobrú kávu v kaviarni, alebo bežný tovar v obchode. Jednoducho sa nás to netýkalo.
Sediac skoro ráno na nástupišti a čakajúc na manžela nás zbadal jeden z unavených vojakov, pristúpil k nám, kľakol si pred syna a začal mu niečo hovoriť. Z jeho slov som vyrozumela, že sa vracia z Donbasu, skončila mu služba v armáde a je strašne rád, že prežil. Vracia sa domov k rodine a kľačiac synovi podával dva sväté obrázky, zalaminované a zjavne opotrebené od častého používania. Synovi povedal, že k týmto obrázkom sa každý deň modlil, aby prežil na fronte a aby sa mohol vrátiť domov k rodine. Ďalej povedal, že vojna nekončí a on bude musieť raz brániť svoju vlasť a možno mu tieto obrázky pomôžu, aby prežil tak, ako pomohli jemu.
My sme sa nezmohli ani na jediné slovo a on tak ani len netušil, že sme cudzinci. Na ruku mu ešte dal na pamiatku náramok vo farbách ukrajinskej vlajky, slušne pozdravil a odišiel za ostatnými vojakmi, ktorí nastupovali do desiatok autobusov odchádzajúcich do okolitých miest a dedín.
Nezmohli sme sa na slovo, len sme pozerali na týchto vojakov netušiac, čo všetko prežili. Dovtedy sa nás vojna na Ukrajine netýkala a ani sme netušili o čom to je. Až úprimné slová vojaka a výraz jeho tváre, tá vďačnosť a snaha odovzdať posolstvo dieťaťu nám otvorila oči a my sme pochopili, čo je vojna. Tí chlapi v maskáčoch, ktorí nastupovali do autobusov skutočne ďakovali Pánu Bohu že prežili a domov sa vracajú nie zmrzačení a postihnutí na celý zbytok života. Vedia ale, že utrpenie Ukrajincov neskončilo.
Keď sa vrátil manžel s tým, že je čas ísť na náš autobus do Tiraspolu, videl už len cigaretu dofajčujúceho vojaka nastupujúceho do svojho autobusu a tak si vypočul náš príbeh. Priznám sa, v očiach som mala slzy a pochopila som, ako strašne podceňujeme vojnu len preto, lebo sme ju my nezažili.
Odmietam vojnu, nech prebieha kdekoľvek. Na vojnu vždy doplácajú len tí najobyčajnejší ľudia a hlavne deti. Deti všade vo svete by sa mali hrať a chodiť do školy. Nie schovávať pred padajúcimi bombami a vidieť trpiacich rodičov či otcov vracajúcich sa zmrzačených z frontu.
Roky ma manžel presviedčal, aby som sama tento príbeh zverejnila a myslím si, že práve teraz je na to čas. Je to moja osobná skúsenosť.
Ďakujem Vám, Monika.
Ani my vojnu nechceme Prajem si mier. Pre všetkých. aj pre tých, ktorých máme radi trochu menej, aj tí si zaslúžia náš pokoj a čas na svoj mier v srdci. Prajme a žehnajme celému svetu, Nič iné nám netreba. Len v mieri mame cas premyslat a robit svet Krajsim tak to je
mňa tento článok rozplakal…
Dnes viem, že sa budem modliť…
Modlení vám hovno pomóže
Anonym aby si ty nemal hovno v trenkách keď ta povolajú ako zálohu.
Očividne to hovno máš v hlave.
Skús si to prečítať viac krát aby si to pochopil. 😕
Som manzelke vdacny, ze sa predsa len odhodlala s tak silnym osobnym zazitkom podelit takto verejne.
Viete, inak sa hodnoti nebezpecenstvo a zivot v state zmietanom vojnou z pohodlneho kresla vykurenej obyvacky na bezpecnom Slovensku a inak z hranicnej ciary, kde vas od okupujucich separatistov delia len betonove zatarasy a gulometne hniezda vojakov Ukrajinskej armady.
V Mariupole sme sedeli a vecerali v restauracii a 4,5 km od nas sa strielalo. Poculi sme vybuchy pri bombardovani. Boli sme vo vyludnenych dedinach a mestach, z ktorych odisiel kazdy, kto vladal, ci mal moznost. Do vnutrozemia usli stovky tisic ludi.
Kde sme sa objavili, vsade sme boli atrakciou a domaci sa nas pzytali, co tam do prdele robime? Oni utekaju a my sme prisli.
O vsetkom som manzelke hovoril, no to boli „len“ reci. Nic konkretne neznamenalo ani vidiet stovky vojakov v Kyjeve na zeleznicnej stanici nasadajucich do vlaku smerujuceho na vychod, Donvas – na frontu.
Lucenie vojakov s frajerkami ako vo filmoch…
Stale to je „len“ pohlad akoby nezucastnenych ludi.
No to, co zazila manzelka so synom v Odesse, je tak silne, ze jej fakt tiekli slzy. V danom momente si uvedomila, ze ten vojak (ale aj vsetci ostatni) sa vracal zo zakopov, kde sa strielalo a on bol vdacny za to, ze prezil…
Nie za novy mobil, vyssiu odmenu v praci, usmev predavacky v obchode ci znackovu bundu. Bol vdacny za ZIVOT a za to, ze sa nevracia bez ruky, nohy alebo na invalidnom voziku…
Ukrajina je vo vojne uz niekolko rokov. Zomieraju tam na fronte ludia. Pise sa rok 2022 a zial, vyzera to len a len horsie.
To su ludia fakt tak blbi? To naozaj su obycajni ludia vsade na svete len figurky, ktore o nicom nemaju sancu rozhodnut a pre rozhodnutia inych musia trpiet oni a cele ich rodiny?
Uz davnejsie som pisal, ze Blizky vychod je blizko. Ukrajina priatelia je vedla nas…
Váš príbeh nie je len o vojne. Je o veľmi ťažkých životných situáciách, s ktorými sa každý človek určite raz stretne. Hovorí ako osobná skúsenosť iného človeka môže dať návod, podporu, silu ako náročnú cestu zvládnuť.
Za vsetkym hladaj peniaze,zdroje.Bol by som zvedavy, ci by sa viedla vojna v inej casti ukrajiny…😉
Hlbo ľudský a pravdivý článok. Dnes takých článkov v novinách je ako šafránu. A to platí pre všetky noviny.
Odmietam vojnu.Je to drzosť takto vpadnúť do inej slobodnej krajiny.Zacina mi to pripomínať vojnu v Chorvátsku…
Hlboké posolstvo, a áno tento článok má správne načasovanie. Ďakujeme Monika, ďakujem, že ste 🙏
Netreba tu brať vážne všetko čo pán redaktor napíše ….., očividne je naladený protirusky a možno je aj za to platený písať „dojímavé“ články ….hm, škoda, že nepíše aj o zavraždených detoch na Donbase od roku 2014 ich tam vraždili Banderovi … Takže žiadna objektivita tu neexistuje iba klapky na očiach jedným smerom …
klakol si a vyfajcil ta
orin, preco pises odkazy svojej materi tu na sol?
aby ti ho dali na trnavskej do huby ty rit pocarbana.