Irán zaujal, očaril a prekvapil zároveň. Časť III. – odchádzame do Kyjeva, Teheránu a Perského zálivu, no problémy začínajú na Slovensku

Manželka ma vezie do Galanty odkiaľ máme v dostatočnom predstihu ísť vlakom do Bratislavy s následným presunom na letisko. Prichádzame na železničnú stanicu a od Petra sa dozvedáme, že lístky síce kúpené máme – tie nám železnice bez problémov predali, no vlak ktorým máme ísť je zrušený. Jednoducho nejde.

Pri kase sa pracovníčka ani len neunúvala oznámiť nám, aby sme išli vlakom, ktorý práve odchádzal. Aj ten bol zmeškaný viac ako pol hodinu. Už to vidím, že následkov spôsobených primitívnymi rozhodnutiami pomýlených a zdegenerovaných politikov sa nezbavím ani pred dvojtýždňovým opustením republiky mimo EÚ a do krajiny, ktorej hrozí vážny vojnový konflikt.

Pracovníčku pri kase musíme presviedčať o jej povinnosti vrátiť nám peniaze za zakúpené lístky na vlak, ktorý zrušili a pracovníčka na moje nekompromisné naliehanie neochotne vystavuje potvrdenie o zrušení vlaku.

Manželka tak neplánovane musí autom pokračovať do Bratislavy, nakoľko nie je isté či ďalší vlak pôjde a zmeškať odlet kvôli neschopnosti národného prepravcu umelo stvoreného predsedom NR SR Andrejom Dankom, by som považoval za maximálne trápne. Počas cesty do Bratislavy volám hovorcovi železníc a informujem ho o vzniknutej situácii a problémoch, ktoré nám táto štátna spoločnosť  spôsobila. Jeden z cestujúcich, ktorý je rovnako postihnutý ako my sa vezie s nami po Senec, sám má problémy a preto nechápe ako situáciu môžeme zvládať my. Vysvetľujeme mu kam a cez ktoré štáty ideme, že možno počas toho ako budeme letieť z Kyjeva do Teheránu perz. تهران‎ Tehrán  začne vojnový konflikt medzi USA a Iránom a tak len s poďakovaním za zvezenie a krútením hlavou nechápajúc čo to vlastne robíme, vystupuje v Senci.

Na bratislavské letisko M.R. Štefánika prichádzame samozrejme dostatočne zavčasu. Pri pohľade na odletovú tabuľu sa vždy výborne bavím keďže celodenné odlety z bratislavského letiska sa vojdu na jedno zobrazenie digitálnej tabule. A to sme uprostred letnej sezóny. Po rozlúčení sa ideme na bezpečnostnú kontrolu a po nej samozrejme do baru v tranzitnej zóne.

Pravidelný let spoločnosti Ryanair Bratislava – Kyjev Borispol odlieta načas. Po niečo viac ako hodine letu pristávame na hlavnom medzinárodnom letisku v Kyjeve. Toto letisko sme na prestup použili už pred 11-timi rokmi pri lete do thajského Bangkoku. Treba povedať, že letisko Ukrajinci za tú dobu dobudovali a dnes sa za jeho úroveň hanbiť skutočne nemusia.

Z letiska si berieme taxík do hotela zarezervovaného Mikim, ktorý sa nachádza v mestečku Borispol asi 6-7 km od letiska. Ide o moderný hotel mimo mestečko, ktorého vlastníkom je s najväčšou pravdepodobnosťou niektorý z miestnych zbohatlíkov.

Po ubytovaní sa Uberom odchádzame do Kyjeva.

Vystupujeme na prvej stanici metra „Borispolskaja“ odkiaľ sa metrom presúvame do centra mesta. Peter je v Kyjeve po prvý raz a tak sa pohybujeme hlavne pešo. Večeriame v klasickej samoobslužnej reštaurácii Fuzata Kata a po večeri pokračujeme v prehliadke námestia Majdan nezávislosti.

Zopár fotografií pred hotelom Ukrajina a pri pamätníku a spomienkových fotografiách na Majdan, kedy toto námestie bolo dejiskom revolučných zmien na Ukrajine. Vtedajšie dianie si námestie odnieslo aj výraznými poškodeniami historických budov, ktoré sú už dnes ale pekne zrekonštruované.

Aktuálny kurz pri výmene ukrajinských Hrivien za Eurá je 28,35. Hrivna voči Euru posilnila od mojej poslednej návštevy na Donbase zhruba o 20%, čo ma samozrejme neteší.

V podzemnom nákupnom centre Glóbus, ktoré sa nachádza pod námestím Majdan si dávame výbornú kávu a čakáme na šero, kedy Peter uvidí množstvo fontán hrajúcich hudbu a osvetlených LEDdiódami v jej rytme.

V nočných hodinách sa vraciame na hotel do Borispolu.

Na druhý deň ráno ideme Uberom opätovne do centra Kyjeva. Peter je zvedavý na pre našinca nepredstaviteľne veľký knižný trh na Petrivke a Múzeum Černobyľu nachádzajúce sa na Kontraktovom námestí. Ja čakám Petra v kaviarni, nakoľko v múzeu som bol už niekoľko krát.

Z múzea sa pešo presúvame do prístavu, aby Peter lepšie videl centrum a následne metrom odchádzame na Borispolskú stanicu, kde si objednávame Uber na letisko, keďže čas odletu do Iránu sa blíži. Taxikára žiadame, aby nám zastavil na hoteli odkiaľ si v priebehu 3 minút berieme batožinu.

Taxikár nás zostal čakať na parkovisku. Vychádzame z hotela no auto je prázdne. Čas odletu do Teheránu perz. تهران‎ Tehrán sa blíži. Máme problém. Náš taxikár kľačí na trávniku pred autom a na koberci sa modlí k Alahovi, ignorujúc čas odletu nášho lietadla. Či chceme alebo nechceme, čakáme asi 10 minút, po ktorých si koberček v naučenom rituáli zbalí a vloží do kufra auta.

Následne nás vykladá na letisku. Prichádzame práve včas, aby sme stihli odlet o 20:00 hod. na pravidelnej linke Kyjev – Teherán.

Po bezpečnostnej kontrole sledujeme pristávajúce a štartujúce lietadlá a čakáme na to naše. Sediac pri gate sledujeme čulý život na medzinárodnom letisku.

Čas čakania na odlet trávime aj prezeraním si interiéru novo rekonštruovaného letiska a výstavy fotografií vyhotovených profesionálnymi fotografmi.

Blíži sa čas odletu. Na monitoroch sú výzvy k nastúpeniu na palubu letu do Teheránu. Nastupujeme do Boeingu 737-800 leteckej spoločnosti Ukraine International.

A sme na palube. Lietadlo štartuje do noci priamym letom z Kyjeva do hlavného mesta Iránu Teherán. O pár hodín letíme ponad Áziu…

Po niekoľkých hodinách letu vystupujeme na letisku Imam Khomeini Airport Station v Teheráne (Medzinárodné letisko Imama Khomeiniho v Teheráne)   Persky: فرودگاه بینالمللی امام خمینی.

A tu začína naše spoznávanie viacmenej ortodoxnej islamskej krajiny, pred návštevou ktorej nás varovalo Ministerstvo zahraničných vecí ako aj množstvo bedekerov a článkov na internete.

S obavami čakáme na imigračnom v rade. So stiahnutým zadkom pristupujeme k policajnému dôstojníkovi. Ten mi berie z rúk cestovný pas a prebehne ho cez čítačku. Po asi 10 sekundách mi ho bez razítka vracia.

Berie do rúk Petrov pas a nedáva ho ani do čítačky. Vracia mu ho rovnako bez razítka. S úsmevom na tvári hovorí – vitajte v Iráne!

Akosi nechápem… Na nete upozornenia, že turistov preklepávajú, spovedajú a  preverujú akoby boli teroristami. Že niekoľkohodinové čakanie a pohovory sú bežné. My to máme za sebou do minúty.

A do prdele, ešte ani razítko do pasu nedostávam a to som si bral so sebou špeciálny pac, ktorý samozrejme neobsahuje  razítka z Izraela.

Nuž, nová skúsenosť. Tak teda vitajme v Iráne.  ایران … a to fakt už nebude žiadna kontrola? Otázky si kladieme až do momentu opustenia kontrolovaného priestoru do interiéru letiskovej haly. Nebola…

Prakticky vo všetkých článkoch ich autori vyslovene neodporúčali fotografovanie verejných priestorov, letiska, metra, budov, štátnych organizácií a aj bežných ľudí či zahalených žien. Musím sa priznať, že ide o prvú cestu v mojom živote (a vedzte že ich bolo naozaj hodne), na ktorú som si nebral pre istotu žiaden fotoaparát, ale len svoj mobilný telefón Samsung Note8, na ktorého fotoaparát sa dá spoľahnúť. Prvé fotografie v Iráne robím mimoriadne opatrne s tým, že v prípade konfliktu s ozbrojenými zložkami budeme s Petrom hrať idiotov, ktorí nechápu, že v Iráne je fotografovanie zakázané. Takže z prvých minút a hodín pobytu v Iráne veľa fotografií nemáme. Tie, ktoré sme vyhotovili, vyzerajú dosť prestrašene…

Prvú noc trávime priamo na letisku, resp. v letiskovom hoteli Ibis. Z prístupu hotelového personálu cítime, že zahraničných turistov z EÚ a USA v Iráne veľa nie je. Vlastne máme pocit, že v modernom a naozaj veľkom hoteli je nás ubytovaných menej hostí, ako je v práci personálu hotela. Toto sa nám potvrdzuje aj ráno pri raňajkách.

Izba zodpovedá štandardu hotelovej siete Ibis, izbu máme s výhľadom na letisko a koránom v poličke.

Peter kontroluje poštu v e-mailoch a ráno sa v priestrannej hotelovej hale cítime naozaj zvláštne. Naozaj moderný hotel s priestranným mramorovým foajé, kde sa nachádzame my dvaja, dvaja recepční a dvaja nenápadne sa tváriaci podľa všetkého agenti tajnej služby.

Recepčný nám privolal taxi, ktorého evidentne preverený vodič nás ochotne vezie do centra Teheránu   perz. تهران‎ Tehrán. Už pri vjazde do mesta nás vítajú portály nadjazdov, na ktorých sú rôzne náboženské motívy a vlajkové stožiare, pri ktorých by závisťou zbledol aj vtedajší predseda nášho parlamentu. Takto sa buduje národná hrdosť.

Už pri ceste z letiska, teda spoznávame toto veľkomesto a dostávame sa do obrazu ako tu funguje doprava, ako tu nefungujú predpisy a čo môžeme očakávať napr. od motocyklistov. Áno, motocyklistov sú tu tisíce. Nielenže úplne ignorujú dopravné predpisy, ale úplne bez problémov ich môže vodič, ale aj chodec stretnúť v protismere či na chodníku.Na motorkách rozvážejú pizzu a vlastne všetok tovar, chodia do práce. Motorky používajú aj policajti. Na motorke vidíte otca, za ním sediacu ženu a okolo nich kľudne aj šesť detí. A motorky používajú aj ako TAXI-ky. Sami sme to raz vyskúšali. Motorka je totiž v tak veľkej metropole najrýchlejším dopravným prostriedkom.

Taxikár nás vykladá pred našim hotelom v historickej časti mesta, v ktorom strávime nasledujúcu noc. Po vybalení si vecí sa vydávame do centra mesta o fungovaní ktorého budeme pokračovať v ďalšej časti nášho seriálu.